Change font size

Increase size Decrease size Revert styles to default

Rímskokatolícka cirkev

Farnosť Cabaj-Čápor

Aktuality

Liturgický kalendár
Liturgické čítania na dnes



Slovenské omše

 


Ochrana osobných údajov

 

Dozvedieť sa viac ... 


Pochod za život

 

pochod
Dozvedieť sa viac ... 

Mons. Ľudovít Baláži

Naším najstarším rodákom kňazom je teraz na odpočinku žijúci v Cabaji - Čápore kňaz, ktorý aj napriek úctyhodnému veku ešte slúži svojmu Bohu a ľudu.   Svojimi homíliami dokáže osloviť každého jedného z nás. Jemu patrí naša úcta, vďaka a naše modlitby. Je to   Mons. ĽUDOVÍT BALÁŽI.

Ľudovít Baláži sa narodil 5.2.1920 v Cabaji - Čápore v sedliackej rodine ako trináste dieťa, študoval na gymnáziu v Nitre a neskôr vo Veľkom seminári. Ordinovaný bol za kňaza 29.6.1946 v Nitre, primičnú omšu slávil 5.7.1946. Pôsobil ako kaplán vo Valaskej Belej, v Divine, Papradne, Považskej Bystrici. Väznený za vieru bol v rokoch 1950-1952 v Bratislave a Leopoldove. Bol administrátorom v Rajci, farárom v Krásne nad Kysucou dlhých 33 rokov, kde pod jeho vedením bola postavená fara a vo filiálke Zborov nad Bystricou nový kostol, ktorí miestni nazývajú Kysuckou sixtínskou kaplnkou. V roku 1990 bol poslaný biskupom na miesto bližšie k jeho rodisku a pôsobil v neďalekej Ivanke pri Nitre. Vo svojich aktivitách neochaboval a podujal sa na nové stavebné práce pri výstavbe fary v Ivanke.

V roku 2005 prišiel čas na zaslúžený plnohodnotný odpočinok, ktorý túžil tráviť v rodnom hniezde, a tak prišiel medzi nás .

Vždy bolo pre neho najdôležitejšie plniť si dôsledne pastoračné povinnosti, slúženie sv. omší, vysluhovanie sviatostí, vyučovanie náboženstva a duchovná formácia svojich zverených farníkov. Táto služba priniesla svoje ovocie. Aj pod jeho vplyvom zasvätili svoj život Bohu a ľuďom títo kňazi: Anton Kopásek, Jozef Šuráb, Milan Jedinák, Ján Kučerík, Anton Kubica, ThDr.Marián Šuráb (t.č. dekan bohosloveckej fakulty v Bratislave), Mons. Rudolf Maslák (duchovný na Slovenskej misii v Mníchove).

Dievčat, ktoré odišli do rehoľných služieb, bolo najmenej 5 : s. Gratia, s. Marcela, ostatné mená nevieme s určitosťou.

Náš terajší sídelný biskup Mons. Viliam Judák bol spolužiakom Mariána Šurábu na gymnáziu v Čadci. Počas týchto jeho štúdií Mons. Baláži zastupoval dlhšie chorého pána farára v Riečnici a vtedy spoznal miništranta Vilka Judáka, ktorého si veľmi obľúbil. Pre zaujímavosť v Riečici sa začala budovať veľká vodná nádrž a spolu s obcou Harvelka (filiálka Riečnice) boli zatopené. Dnes tam je veľké vodné dielo ako zdroj pitnej vody pre Žilinský kraj. Jaho raritou je, že boli zbúrané všetky budovy - rodinné domy, školy, kultúrne domy, krčmy, obchody a za obeť mal padnúť aj kostol v Riečnici. Zásluhou Mons. Balážiho a ďalších dvoch kňazov (Jozefa Piteka a Milana Krkoška ) bol tento kostol uchránený od demolácie, hoci v ňom boli už vyvŕtané diery na odpálenie trhavín. Kostol tam stojí dodnes, je zrekonštruovaný zásluhou otca biskupa Viliama Judáka a každoročne sa tam stretávajú rodáci pri slávení svätej omše.

Rozhovor, ktorý je tu zverejnený, bol zaznamenaný vo februári 2014 pri príležitosti jeho 94.narodenín.

 

Kedy ste počuli, že Boh Vás volá, aká bola Vaša cesta?

Volanie bolo prostredníctvom matky, ktorá už v prenatálnom čase ma obetovala Pánu Bohu. Narodil som sa ako trináste dieťa. Moji súrodenci boli už odrastení a preto hovorievala: “ Aspoň jedno dieťa darujem Bohu.“ Vyrastal som v uvedomelej katolíckej rodine, kde sa kresťanské učenie praktizovalo.

Od prvej triedy osemročného gymnázia som vedel, prečo mi rodičia umožnili chodiť do školy v Nitre. Nebolo to ľahké. Bol síce autobus, ale neboli peniaze, takže som na bicykli spolu s robotníkmi, ktorí pracovali v tabakovej továrni, meral každý deň ráno i poobede cestu medzi Nitrou a Čáporom. Keď napadal sneh, nezostávalo nám nič iné ako ísť peši a  prerážať ranné záveje.

Samozrejme, že keď som prišiel zo školy, čakala ma sedliacka robota. Musel som pomáhať starším bratom pri poľných prácach: orať, siať, kosiť, okopávať a na učenie mi veru zostávalo len málo času a keď nejaký zostal, rád som s kamarátmi kopal do handrovej lopty alebo sme si zahrali picíka, gramôrky a rôzne iné chlapčenské hry, lenže sedliacki chlapci mali na to málo času. Doma bola vždy robota okolo hospodárstva: kone, dobytok, hydina, zajace, holuby a na poli práca od jari až do zimy.

Nikdy som si však nepripustil myšlienku, že do školy chodím preto, aby bol raz zo mňa „pán“, aby som nemusel robiť ťažkú sedliacku prácu ako moji bratia. Lebo aj také zmýšľanie bolo vtedy, kto študoval, pozerali na neho ako na budúceho pána, ktorý sa chce odlišovať od ostatných. Boli aj prípady, že študoval a nedoštudoval a to bola potom veľká hanba. Rodičia mi prízvukovali:“ musíš vydržať“, ale mal som aj dobré príklady v starších študentoch: Jožko Jamriška a Janko Domasta, boli už vtedy vysokoškoláci a ako chudobní chlapci počas štúdia bývali v biskupských ústavoch.

Moja matka sa za mňa každodenne modlila. Cítil som to počas celého štúdia, že Boh ma volá do svojej služby aj vďaka modlitbám mojej mamy.

 

Ktoré obdobie bolo pre Vás najťažšie?

Gymnaziálne obdobie bolo pre mňa asi najťažšie v živote. Musel som prekonávať materiálny nedostatok. Do školy som chodil v obšívaných nohaviciach, hanbil som sa spolužiakov. Cez prestávku som radšej zostal v triede, aby sa na prechádzke po školskom dvore spolužiaci z mesta nesmiali môjmu chatrnému oblečeniu.

Rád som športoval. Na telocviku som patril medzi najlepších. Dobre som hral ping – pong a volejbal, mal som dobré časy na dlhé trate, veľmi ma šport bavil, ale nikdy som nemohol reprezentovať školu, lebo som nemal ani cvičky ani tepláky ani trenírky a tričko. Rodičia mi nikdy nemali za čo kúpiť cvičebný úbor ani základné školské potreby a pomôcky. Na to nám doma financie nestačili. V sedliackych rodinách sa nehladovalo, obživu si sedliaci dorobili, ale peniaze vždy chýbali. A ak nejaké boli z predaja obilia a kukurice, tie sa použili na dokúpenie potrieb pre dobytok a kone a poľnohospodárske náradie skôr, než pomôcky do školy - na to už financie väčšinou nezostali.

 

Aké spomienky máte na vojnu a väzenie?

Počas vojny som bol už vo Veľkom seminári (od kvinty som bol v malom seminári až do maturity) . Vo veľkom seminári sa ma už sociálne veci prakticky netýkali. Oblečenie sme mali rovnaké – klerické, reverenda, kolárik, už som sa nemusel hanbiť za obšívané nohavice. Tam som sa cítil z celého života najlepšie. Študoval som rád, túžil som po vedomostiach, rád som filozofoval, čítal a na to som mal už vo Veľkom seminári času dosť. Nemusel som sa po vyučovaní ponáhľať na roľu za bratmi. Teda všetok čas vo Veľkom seminári som mohol venovať knihám. A to spozorovali aj moji predstavení a preto som nemal žiadne problémy počas bohosloveckého štúdia. To boli moje najkrajšie roky života. Domov som chodil len na veľké letné prázdniny a na tie si spomínam tak, že moji súrodenci už mali svoje rodiny, bolo to obdobie Slovenského štátu, sedliaci sa mali lepšie, pochvaľovali si hospodársky rast, pre nich existenčný život. Bolo dobre aj po finančnej stránke. Takže môj najstarší brat (bol starší o 19 rokov) mohol už bez problémov dať svojho syna na strednú a potom aj na vysokú školu. Ďalší brat bol odo mňa starší o 14 rokov, a aj jeho najstaršia dcéra za mojich seminaristických štúdií bola už študentka na gymnáziu. Konečne už aj na vidieku ľudia zažívali dobré časy.

Moja matka veľmi túžila dožiť sa mojej vysviacky a primícií, ale ťažko ochorela a mesiac pred mojou vysviackou si ju Nebeský Otec povolal. Vtedy som prvýkrát od mojich detských rokov úprimne plakal.

Ako kaplán v Divine pri Žiline som sa denne stretával so skupinou študentov – gymnazistov. Boli u mňa ako u staršieho brata – teda doma. Moja knižnica, bola ich knižnica. Čítali , vtedy cyklostylom rozmnožovanú , knihu „Hmota sa búri“. Samozrejme, bola to protikomunistická kniha po každej stránke. Bol to výplod pána profesora Chladného v spolupráci mladých filozofov – bohoslovcov.

Študenti to čítali a rozmnožovali. No, ale nič nie je tajné, aby nebolo zjavné. Keď komunisti likvidovali Františkánov v Žiline, kde bývali niektorí z tých študentov našej družiny, tak pri domovej prehliadke našli aj tieto samizdaty. Študentov pozatvárali a ja som nemohol byť výnimkou. Jeden rok som bol vo vyšetrovacej väzbe v Justičnom paláci v Bratislave a jeden rok vo väznici v Leopoldove. Dvojročný pobyt vo väzení boli dva roky exercícií: naučil som sa poníženosti, poslušnosti, odovzdanosti do vôle Božej – čiže dva roky praktickej teológie. Moje väznenie nepokladám za utrpenie, ale za akési zaškolenie pre nastávajúce roky kňazského pôsobenia. Byť v praxi ponížený, mať každého rád, ak ti robí niekto zle – to nie on, ale jeho výchova, jeho duševná zanedbanosť a prostredie, v ktorom žil. Ľudskú dušu som potom, za svojej 6O ročnej praxe nestretol, aby v nej nebol zakódovaný človek ako Boží tvor. To platí pre mňa až dodnes v 94. roku môjho života.

Kedy ste najviac vnímali Boha vo svojom živote?

Boha vo svojom živote som vnímal ustavične. Teraz v starobe (ale ja sa necítim starý, len starší od vás všetkých) si to ešte viac uvedomujem a ďakujem Pánu Bohu za to, že ma má tak rád.

Prežívam najkrajšie roky svojho života. Pýtam sa, že prečo a za čo mi je tak dobre. Pán Boh je nekonečne dobrý a mňa neobchádza.

Ktorú časť biblie máte najradšej?

Ktorú časť biblie mám najradšej? Celá biblia je nádherná po literárnej i obsahovej stránke, ale kde sa trocha vidím aj ja v postave Pána Ježiša, to je vyháňanie kupcov a peňazomencov z Jeruzalemského chrámu. Chrám je dom Boží, dom modlitby.

Čo rád robíte (manuálna práca) ?

Normálnu prácu som vykonával od mladosti. Ako gymnazista som pomáhal starším bratom v roľníctve. Keď som prišiel zo školy, čakal ma pár koní a išiel som orať alebo siať, podľa toho, aké bolo ročné obdobie. Ale nebola to moja obľúbená robota, pretože na úkor práce som zanedbával štúdium. Počas štúdia na Bohosloveckej fakulte už nikto odo mňa nečakal žiadnu manuálnu prácu, to bolo už len štúdium.

Ako kňaz – mladý kaplán, ma veľmi bavil motorizmus. Motorku som potreboval na moju pastoračnú prácu, lebo vo Valaskej Belej (to bolo moje prvé kaplánske miesto) bolo 90 lazov, kopaníc a tam som chodil učiť náboženstvo na vrchárske školy. Keďže sa mi nechcelo šliapať peši, zdolával som vrchárske chodníčky na motorke, ktorú som si sám upravil na terénnu. Bol som priekopník. Nikdy predtým na tých kopaniciach motorku nevideli. Pozerali na mňa ako na zázrak. Motorka sa mi stala aj mojim koníčkom. Jazdil som na nej celý rok. Aj cez zimu a kruté mrazy som zdolával snehom zaviate chodníky. I keď boli kopanice odrezané od dediny, ja som sa vždy prebrodil cez záveje. Na motorke som vždy niečo vylepšoval, lebo na špeciálnu terénnu motorku som nemal, tak sám som si musel Čezetu 125 upraviť a privariť výfuk hore, aby sa doň nedostalo blato, voda, sneh.

Neskoršie, keď som bol kaplánom v Divine pri Žiline u pána farára Struhára, ktorý mal veľkú motorku - JAWA 500 a dovolil mi na nej jazdiť, tak som sa stal aj jeho osobným šoférom. Keď sme išli niekde spolu napr. na birmovku do susednej farnosti alebo vypomáhať na spoločnú spoveď, tak ja som bol šofér. Dokonca som sa aj na preteky raz prihlásil. V Žiline sa v tých rokoch konal tzv. rýchlostný Žilinský okruh. Na tréningu a v skúšobnom kole som sa umiestnil na prvom mieste, tak už som sa tešil na pretekársky štart, ale dozvedel sa o tom p. biskup a telefonicky mi to zatrhol. Bol som z toho smutný, ale nakoniec som uznal, že to bolo správne. Kňaz sa má venovať pastorácii, a nie nadmieru svojim záľubám. Potom som už motorku a neskôr auto používal len ako pastoračné pomôcky.

Aké máte záujmy?

Keď ma p. biskup ustanovil za administrátora v Rajci a potom na 33 rokov do Krásna nad Kysucou, okrem pastoračnej práce som mal povinnosť starať sa aj o sakrálne stavby a pamiatky. A tak som opravoval staré fary a kostoly, kaplnky, sochy, kríže.

Bolo však treba stavať aj nové, nielen opravovať staré. Za politicky najťažšej doby za tzv. normalizácie ( koniec 60. rokov, začiatok 70. rokov 20. storočia) som začal stavať veľký moderný kostol v Zborove n. Bystricou. Vtedy som sa trocha priučil architektúre od inžinierov architektov bratov Surovovcov a Ferdinanda Foltána – to bol kňaz, ale ako kňaz vyštudoval aj architektúru. Títo traja sa odhodlali vypracovať projekt kostola a brali to ako svoju najväčšiu životnú šancu. Veď to boli veriaci ľudia, praktizujúci kresťanský život, teda vypracovať projekt na Boží dom bola ich celoživotná túžba. S Božou pomocou sa im podaril úžasný projekt, ktorý bol aj zrealizovaný.

Nezostali sme však len pri architektúre stavby, ale pokračovali sme aj v umeleckej výzdobe interiéru. Veľkí slovenskí umelci akad. sochár Alexander Trizuljak a akad. maliar Vincent Hložník ako veriaci umelci, moji priatelia z mladosti, dostali možnosť od dedinského farára, aby mohli v svojom živote dosiahnuť svoj vytúžený cieľ - pracovať na Božom chráme. Boh ich obdaril veľkým umeleckým talentom a oni to mohli pretvoriť na Božiu oslavu. Umeleckým dotvorením interiéru bol kostol ukončený a v roku 1973 ho slávnostne konsekroval Nitriansky dicézny pán biskup Dr. Ján Pásztor.

Je to umelecké dielo, ktoré Kysučania nazvali „Kysucká Sixtínska kaplnka“. Architektúru som si veľmi obľúbil a v 80. rokoch min. st. som ešte postavil farskú budove v Krásne nad Kysucou.

V roku 1990 som prišiel za farára do Ivanky pri Nitre, tiež som sa pustil do stavebných prác. Zrekonštruovali sa dva kostoly – exteriér, interiér a v 80. roku svojho života som sa pustil do stavby novej farskej budovy, ktorú sa podarilo za dva roky dokončiť. Do dôchodku som odišiel ako 85 ročný.

A čo robím teraz ako dôchodca?

Znova som sa vrátil do mojich mladých rokov a najradšej sa zdržiavam v garáži, ale už nič potrebné nerobím, len tak pre zábavu brúsim, vŕtam, pílim, ale nie je to už na nič, ale ma to stále baví. Aj nejakú motorku by som ešte rád rozobral a poskladal, ale to sa už dnes nerobí, ani na aute sa už nič nedá doma opravovať, už je iná doba, na ktorú som ja už nenabehol, lebo počítače, internet to ma nebaví. Veľa času trávim čítaním a samozrejme modlitbou.

Keď som prišiel do Čápora do penzie, tak prvé roky som sa rád venoval aj záhrade. Sadil som ovocné stromčeky, na ktoré mi môj sused povedal, že ja už z nich jesť nebudem, ale nemal pravdu. Dožil som aj ovocia z tých stromčekov: slivky, marhule, broskyne, mišpule, dule, mandle, jablká, to všetko som ochutnal z toho, čo som zasadil. Aj za to som vďačný Pánu Bohu.

Aký bol Váš návrat do Čápora?

Návrat do Čápora bol radostný a plný nádeje. Našiel som tu milého a úprimného pána farára dp. Štefana Bukovana, ktorý sa stal pre mňa duchovným synom. On je ku mne pozorný a vďačný a ja sa pri ňom cítim ako za mladých čias, keď som bol kaplán u dobrého principála. Vrátil som sa do svojho rodičovského domu, ktorý zrekonštruovala a zmodernizovala moja neter. Tá sa o mňa aj stará. Aj ostatní, synovci a netere, ma navštevujú a ja cítim, že im čiastočne nahrádzam ich rodičov, ktorí už nežijú a oni mi preukazujú lásku ako k svojmu otcovi, čo som ja predtým nikdy v živote nepocítil.

Starobu prežívam bez problémov, cítim sa ako pred dverami neba – Pán Boh zaplať. Škoda, že už v svojom rodisku nemám žiadnych spolužiakov, Pán Boh si ich už povolal a tak ja sa stretávam už len s ich deťmi, vnukmi a pravnukmi. Ak si chcem porozprávať o starých časoch, žije ešte o 6 rokov starší odo mňa Floriš Brunai, ktorý bude mať v máji 100 a stále mu veľmi dobre slúži pamäť. Obidvaja už slabšie počujeme, ale za to si s radosťou zaspomíname na roky nášho detstva.

Ktorú pieseň (ktoré piesne) máte rád?

K spevu mám veľmi vrelý vzťah. Keď som bol kaplán v Rajci, pôsobil tam vynikajúci organista Kállay. Celá jeho rodina sa venovala hudbe nielen ako záľube, ale aj štúdiom a potom profesionálne a ja som pri nich rástol v láske k hudbe a najmä k spevu. Keďže ma Pán Boh obdaril dobrým hlasom a sluchom, zmiešaný spevácky zbor v Rajci ma obsadil ako sólového tenoristu do zboru. Lenže dopadlo to tak ako aj s pretekmi na motorke. Ako kaplán, ktorý mal týždenne okrem pastoračných povinností 25 hodín náboženstva v škole, nemal som čas na nácviky spevu, ale ani na koncertné vystupovanie. Ak som nechcel zanedbávať pastoráciu – a to bolo pre mňa na prvom mieste, musel som sa speváckej „kariéry“ vzdať.   A tak to bolo správne, lebo kňazské povolanie si vyžaduje celého človeka.

Veľmi som si obľúbil JKS, piesne zhudobnené Mikulášom Schneidrom Trnavským sú básnickým, obsahovým a hudobným skvostom. To sú moje najobľúbenejšie.

Na čo by sme nemali zabúdať pri výchove našich detí, čo nesmieme zanedbať?

Drahí rodičia, pri výchove svojich detí, nezabúdajte na mravné, náboženské večné hodnoty a dožijete sa už tu na zemi ovocia, čo ste nasadili do svojich ratolestí. Nezabúdajte na modlitbu a svoje dietky veďte od malička k modlitbe. Nemodlite sa len za telesné zdravie, ale učte svoje deti prosiť za zdravie duše – milovať Boha a blížneho.

Ktorý človek Vás najviac ovplyvnil?

Najviac ma ovplyvnil môj predstavený svätého života Nitriansky arcibiskup Eduard Nécsey. Mal by sa tiež začať proces blahorečenia.

Čo dôležité by ste nám chceli povedať ?

Buďte verní Bohu, kážte evanjelium svojim životom, konajte podľa náuky cirkvi. Poslúchajte predstavených cirkvi, svojich kňazov, ktorí vám kážu Božie slovo. Neposudzujte ich podľa chýb, ktorých sa z ľudskej slabosti dopúšťajú, lebo všetci sme slabí a hriešni ľudia. Pán Boh nás všetkých miluje, nikto z nás nie je bez hriechu. Je dôležité, aby sme v hriechu nezostali ležať, ale vždy sa snažme vstať, úprimne ľutovať a znova a  znova majme snahu polepšiť sa. Sme slabí ako malé deti, ktoré sa učia chodiť, oni nechcú spadnúť, ale veru sa im to často stáva, ale znova a znova vstávajú a pokúšajú sa udržať vzpriamene na nohách.

Tak ako Vy rodičia máte trpezlivosť so svojimi deťmi, pomáhate im postaviť sa na nohy tak aj náš Otec Nebeský má nekonečnú trpezlivosť s nami, keď sme slabí a padáme, on nám tiež pomáha vstať z hriechu.

Nikoho nesúďme a ani sa nikomu nevysmievajme, že žije v hriechu, ale modlime sa za tých, ktorí nemajú odvahu znova sa postaviť, aby im P. Boh dal silu zdvihnúť sa. Lebo človek zaťažený hriechom stráca odvahu postaviť sa, bojí sa, že opäť spadne a preto často zostáva v hriechu, stráca nádej, že mu Boh odpustí, nemá odvahu – modlime sa za nich.

Nesúdˇme ich – súdy nechajme na Boha.

Kedy je človek šťastný?

Tak toto je tá najťažšia otázka. Každý človek je indivíduum sui iuris. Zovšeobecniť pre všetkých ľudí „čo je to šťastie“ sa asi nedá. Radšej sa o to ani nepokúsim.

Čo si vážite na svojich blížnych ?

Na ľuďoch si vážim charizmu podľa kresťanskej náuky - dary Ducha svätého: dar múdrosti, dar rady, dar rozumu, dar sily, dar umenia – tvorivosti, dar zbožnosti a dar bázne Božej.

 

                                                                                   Za rozhovor ďakuje Helena Páleníková.

 

http://kysuce.sme.sk/c/7127652/fararovi-na-motorke-sa-podaril-husarsky-kusok.html

 

Vyhľadávanie na stránke

Nezabudnite na blízkych

Dnes : Elvíra
Zajtra : Cecília